Home Cultura Iný November

Iný November

28
0

Stretli sme sa v bratislavskom Artfore. Tam to má Hana Fábry rada. Je to jedno z mála miest, kde sa dal zaÄiatkom nového tisícroÄia kúpiÅ¥ Atribút, vôbec prvý kultúrno-spoloÄenský mesaÄník pre kvír ľudí. V Artfore na Kozej, u Marty Šátekovej v legendárnom kníhkupectve Ex Libris na Michalskej a v pár novinových stánkoch po Slovensku. „Chceme vstúpiÅ¥ do legality“ – tak znelo jedno z hesiel, ktoré sa objavilo na titulnej strane Atribútu v roku 2001. Vieme, ako to s tou legalitou vyzerá dnes.

Hana Fábry sa narodila v roku 1963, takže eufória Pražskej jari koncom 60. rokov ju minula. Bola príliÅ¡ malá na to, aby dokázala pochopiÅ¥, Äo to znamená. Na Å¡eÄ normalizácie v Äase, keÄ si zaÄínala uvedomovaÅ¥, kto je, si ale pamätá. Našťastie, obÄas z tej Å¡ede vykúkala dúha.

„Nielenže sa nedalo maÅ¥ teplý vzÅ¥ah, ani sme nevedeli, že také nieÄo existuje,“ povedala mi pri bylinkovom Äaji. K prvým internetovým stránkam mali v tom Äase eÅ¡te tak Äaleko ako k demokracii. Nebolo za kým ísÅ¥ – socialistický Älovek predsa nebol homosexuál! „Viete, Äo majú spoloÄné buzerant a traktor z družstva? Zasraté gumy od hovien!“ Prízemné vtipy boli jediným spôsobom, akým sa verejne hovorilo o kvír ľuÄoch.

Zakázané kvírenie

Po akom zdroji siahne tínedžerka v socialistickom ÄŒeskoslovensku, keÄ potajomky ľúbi svoju kamarátku? KeÄ tomu potrebuje porozumieÅ¥? Po slovníku cudzích slov. „Bolo tam slovo lesba. Dokonca mám dojem, že tam bolo napísané lesbiÄka. Nezdravá, nenormálna príťažlivosÅ¥ ženy k žene. Taká predsa nechceÅ¡ byÅ¥, nie?“ spomína Hana Fábry.

Iný November

Festival Pohoda v roku 2006. Iniciatíva Inakosť má prvýkrát na festivale svoj stánok. Foto: Archív Hany Fábry.

Pre Hanu a mnohé ÄalÅ¡ie ženy sa slovo lesbiÄka Äasom stalo urážkou, stigmatizujúcim vulgarizmom. Lesby ľuÄom nabúrali ich predstavy o role žien v socialistickej spoloÄnosti, o role matiek a manželiek v komunizme. „Dodnes to slovo nerada vôbec vyslovujem,“ priznáva Hana. RadÅ¡ej má slovo teplá.

Každý, kto sa zamiloval, vie, aké to je. PotláÄaÅ¥ to, skrývaÅ¥, nemaÅ¥ nikoho, s kým by sa o tom dalo porozprávaÅ¥, bolí. „KeÄže to bolo zakázané, no nedalo sa tomu odolaÅ¥, snažila som sa byÅ¥ najlepÅ¡ou kamarátkou dievÄaÅ¥a, do ktorého som bola zaľúbená. Alebo aspoň patriÅ¥ do jej najbližšieho okruhu,“ spomínala Hana na obdobie, keÄ mala približne sedemnásÅ¥ rokov. Hoci normalizaÄné roky pominuli, režim stále vládol pevnou rukou.

S vážnymi partnerskými vzÅ¥ahmi priÅ¡lo aj vedomé skrývanie sa. „Za socíku som mala možno dve priateľky. Každej z nich som pre istotu povedala, že je moja prvá a jediná. Bála som sa, keby sa náhodou niekde opité prekecli,“ zdôverila sa Hana. Zachmúrila sa v tvári, akoby sa znova vrátila do obdobia, keÄ cítila úzkostné pocity samoty. Najmä v Äase rozchodov. „NemaÅ¥ sa s kým porozprávaÅ¥, keÄ si šťastná a zamilovaná, je jedna vec. Ale keÄ si nešťastná a nemáš komu povedaÅ¥ – pohádali sme sa, roziÅ¡li sme sa, bolí to. Bolo to nároÄné.“

Ako kôl v plote

Skúsila som sa, trochu nesmelo, opýtaÅ¥ na rodinu: „Im sa nedalo zveriÅ¥?“ Otec s rodinou nestihol ani poriadne žiÅ¥. Hana mala Å¡tyri mesiace, keÄ zomrel. VÅ¡etko zostalo na mamu. „Ale tá nás veľmi ľúbila,“ zdôraznila Hana. Pracovala za dvoch, chodievala aj na služobné cesty. Iba v lete mohla braÅ¥ deti so sebou – na prázdniny s mamou spomína Hana dodnes s úsmevom.

KeÄ mala dvanásÅ¥, priÅ¡la ÄalÅ¡ia rana – smrÅ¥ mamy. „TroÅ¡ku som rástla ako kôl v plote. Sestra vtedy nemala eÅ¡te ani dvadsaÅ¥dva, Å¡tudovala za lekárku. V nemocnici potom brávala noÄné, aby nás uživila. Zahodila celý svoj život, aby sa o nás – mňa a brata postarala. Nebolo Äasu rozprávaÅ¥ sa o iných veciach ako o domácich úlohách Äi o tom, Äi sme zjedli desiatu.“

RozprávaÅ¥ o sebe, vlastných potrebách a predstavách o živote – to sa Hana nauÄila až s aktivizmom. Do ulíc Bratislavy chodila od prvých Å¡tudentských protestov 16. novembra 1989, keÄ sa v Bratislave na dneÅ¡nom Hodžovom námestí ziÅ¡la skupina asi troch stovák Å¡tudentov a Å¡tudentiek. Cítila, že musí. Mala dvadsaťšesÅ¥ rokov a so svojou identitou bola vyrovnaná – chcela ju žiÅ¥ naplno. Prebúdzal sa v nej nový rozmer obÄianstva.

L + G + B + T + I + ?

Hane spoÄiatku ani vo sne nenapadlo, že režim nakoniec padne. Bol to pre ňu Å¡ok. Naplno si to zaÄala uvedomovaÅ¥ až po tom, Äo poÄula o masových protestoch v Prahe. A po 20. novembri, keÄ Ä¾udí na námestiach pribúdalo už aj v Bratislave a Äalších slovenských mestách. Tlak na zmenu silnel.

Po osemdesiatom deviatom sa z Hany postupne stala aktivistka, publicistka, komentátorka, fotografka, manažérka aj sprievodkyňa rodnou Bratislavou. V prvej dekáde po revolúcii stála snÃ¡Ä pri vÅ¡etkých dôležitých míľnikoch kvír ľudí na Slovensku.

V máji 1992 sa pridala k prvej slovenskej organizácii Ganymedes, ktorá zastupovala ľudské a obÄianske práva gejov a lesieb. O dva roky neskôr založila prvé samostatné lesbické združenie Museion. K písmenám L a G sa postupne pridávali ÄalÅ¡ie – písmená, identity aj ľudia.

Hana publikovala v už spomínanom Atribúte. Svoj podiel má aj na vzniku Iniciatívy Inakosť v roku 2000, vtedy ešte ako neformálneho združenia. V rámci Queer Leaders Fóra mentorovala novú generáciu aktivistov a aktivistiek. V roku 2010 stála so svojím prejavom na pódiu na prvom bratislavskom pride. Mimochodom, boli sme posledným hlavným mestom Európskej únie, ktoré dovtedy dúhový pochod nezorganizovalo.

PreÄo nás nenávidíte?

Otázkou zostáva, ako je možné, že sme sa za tridsaÅ¥päť rokov napriek enormnej snahe v zrovnoprávnení kvír ľudí pred zákonom nikam neposunuli. Dokonca zažívame istý regres, lebo hoci terÄe na chrbty LGBTI+ ľudí kreslia populisti, extrémisti aj neofaÅ¡isti naprieÄ celou Európou, Slovensko si tento rok do ústavy navyÅ¡e pripísalo aj dve pohlavia. Viac ako tri dekády po páde diktatúry a viac ako dve desaÅ¥roÄia po naÅ¡om vstupe do Európskej únie.

Hana to pripisuje rôznym okolnostiam. „KresÅ¥anskodemokratické hnutie (KDH) vždy bolo, je a bude spiatoÄnícke. Za socíku sami zažili utláÄanie zhora. Po revolúcii, keÄ sa dostali k moci a zaÄali sa sami hraÅ¥ na bohov, utláÄali nás. S Jánom ÄŒarnogurským v roli ministra spravodlivosti (disident, prvý predseda KDH, ponovembrový minister vnútra, v súÄasnosti proruský aktivista spájaný s konÅ¡piraÄnou scénou, pozn. redakcie) sa zaÄalo vedomé politizovanie teplej komunity a neprestalo dodnes. Posilnilo nás to. Aktivizmus založený na budovaní komunity sme vymenili za aktivizmus obÄiansky, no nestaÄilo to,“ zhodnotila Hana skepticky, unavene, ponorená v kaviarenskej sedaÄke.

Za socializmu sa bála, že by ju pre lásku k žene zaÄali lieÄiÅ¥. „Dnes aby sa Älovek bál, že ho preto, Äo je v ňom najkrajÅ¡ie – láska, zastrelia na ulici ako Matúša a Juraja. V súÄasnosti sa cítim asi najhorÅ¡ie, ako som sa kedy cítila. Predtým nechceli, aby som vôbec existovala, teraz ma nenávidia. A preÄo?“ pýta sa.

Neverí, že by to bolo spôsobené predsudkami a strachom z inakosti. Vidí za tým zlo v ľuÄoch, ktoré podľa nej nasávame už s materským mliekom. „Nechytaj toho psa, pohryzie Å¥a. NechoÄ k tomu ujovi, fuj, on smrdí. Haha, ty sedíš v lavici vedľa toho tlstého! Je to nauÄené zlo podporené establishmentom. Takto si tu žijeme,“ rozhodí rukami. A na záver dodá: „Nevieme žiÅ¥ demokraciu, nevieme žiÅ¥ slobodu.“

Trochu viac dúhovej politiky

Mnohí a mnohé dúfali, že kriminalizácia, patologizácia a stigmatizácia kvír ľudí sa s nástupom demokracie postupne vytratí. Chvíľkový optimizmus po páde komunizmu, porážke meÄiarizmu a vstupe do Európskej únie, ktorá požadovala, aby sme ako krajina legislatívne chránili vÅ¡etkých obÄanov a obÄianky vrátane kvír ľudí, rýchlo vyÅ¡umel.

AntidiskriminaÄný zákon prijatý v roku 2004 bol len záplatou. Komplexnej ochrany kvír ľudí sme sa dodnes nedoÄkali. Ãrska cesta sa nekonala, homogénna konzervatívna politická agenda bola, bohužiaľ, aj súÄasÅ¥ou Dzurindovej vlády. Je tu príliÅ¡ hlboko zakorenená.

Hoci je Hana po viac ako dvoch desaÅ¥roÄia aktivizmu vyÄerpaná a vyhorená, v Äomsi predsa len vidí nádej. PáÄi sa jej, aká komunita sa od roku 2020 formuje okolo Združenia rodiÄov a priateľov LGBT+ ľudí. Pripomína jej to 90. roky a aktivity, ktoré vymýšľali spolu s Jarom Gyurikom Äi dnes už nebohými Ivanom Požgajom a Mariánom Vojtekom. Pravidelné stretávky, víkendovky, výlety, sieÅ¥ovanie – už aj online. Tak sa podľa nej rodil aktivizmus, ktorého bola viac ako dve dekády súÄasÅ¥ou. „EÅ¡te by som ich troÅ¡iÄku postrÄila do politiky, aspoň troÅ¡iÄku, najmä preto, ako sa dnes po nás opäť Å¡liape. Zažívame návrat do izolácie,“ dodala Hana s posledným dúškom už studeného Äaju.

Nikto Å¥a nebude reÅ¡pektovaÅ¥ takého, aký si, keÄ o tebe nikto nevie, aký si

„VieÅ¡ o tom, že tu voľakedy býval bordel?“ opýtal sa ma Jaro Gyurik, keÄ sme spolu vchádzali do Ferdinanda v Sade Janka Kráľa. Stretla som sa s ním vÄaka Hane, prepojila nás. S kávou v papierových téglikoch sme si sadli na laviÄku, kam eÅ¡te svietilo jesenné slnko. „Niekto chodil do erotických salónov, niekto do podzemných záchodov,“ zasmial sa Jaro. Narážal tým na celú sieÅ¥ verejných WC, kde sa gejovia stretávali v rámci Bratislavy. Pod Ondrejským cintorínom, pri Starom Avione, Redute, pod mestskou sporiteľnou, na Kollárovom námestí aj pod parkom na Å afku.

Jaro Gyurik v roku 2022 (fotografia od Ľudovíta Kossára). Zdroj: Archív Jara Gyurika

Ak je dnes v tejto republike niekto z kvír menÅ¡iny, kto má Äo povedaÅ¥ k prerodu socialistického Äloveka na Äloveka postsocialistického, okrem Hany je to urÄite Jaro. „Problém je v tom, že my sme za to, aby sme tu mali slobodu, nemuseli príliÅ¡ bojovaÅ¥. Sloboda preto nemá pre naÅ¡u spoloÄnosÅ¥ taký intenzívny význam. Å trngali sme, ale staÄilo to?“ mykol plecami Jaro. A skôr, než si odhryzol z Äokoládového brownie, dodal: „Niektorí si z tej slobody odhryzli trochu väÄÅ¡ie sústo ako iní. Hoci ja musím reÅ¡pektovaÅ¥ zakrvaveného Krista pomaly na každom rohu, svojho muža tu slobodne nemôžem chytiÅ¥ za ruku ani tridsaťšesÅ¥ rokov po revolúcii.“

Nemáme diagnózu 302

Jaro bol jedným zo zakladajúcich Älenov už spomínaného Ganymedesu. Za to, že stretol Vojteka, Požgaja a neskôr i Hanu, vÄaÄí sexuologiÄke Božene Castiglione. Z rôznych osobných a zdravotných dôvodov k nej chodili mnohí osamelí ľudia z vtedajÅ¡ej kvír komunity. Prepojila ich – podnietila ich k aktivizmu a predovÅ¡etkým sa k nim podľa Jara nesprávala ako k chorým.

Homosexualita patrila za bývalého režimu, eÅ¡te v 60. rokoch minulého storoÄia, medzi psychické poruchy – ako diagnóza Äíslo 302. Hoci v 70. rokoch už zaÄali svetoví aj Äeskoslovenskí lekári a lekárky meniÅ¥ svoj prístup, predstava, že kvír ľudia sú chorí, pretrváva na Slovensku dodnes. A nielen v radoch laickej verejnosti, ale aj v síce malej, ale o to hlasnejÅ¡ej skupinke lekárov.

Svojpomocné podporné skupiny zaÄali na Slovensku vznikaÅ¥ až v 90. rokoch – gejské, lesbické aj bisexuálne. A z miest, kde neboli, volali osamelí ľudia na krízové telefonické linky alebo posielali listy do P. O. BOX-ov. Aj do Ganymedesu. Jaro vÅ¡ak odtiaľ odiÅ¡iel – s Mariánom Vojtekom mali rozdielne pohľady na to, akou cestou ísÅ¥ k v podstate rovnakému cieľu – zrovnoprávneniu vzÅ¥ahov párov rovnakého pohlavia.

Coming out je sloboda

Na obálke jedného z vydaní ich komunitného Äasopisu z roku 1993 stojí „SLOBODA PRICHÃDZA. COMING OUT JE SLOBODA“. „Nikto Å¥a nebude reÅ¡pektovaÅ¥ takú, aká si, keÄ o tebe nikto nevie, aká si. To bol jeden z hlavných konfliktov, ktoré sme s MaroÅ¡om (Marián Vojtek, pozn. redakcie) mali,“ vrátil sa Jaro do minulosti.

Marián Vojtek na to chcel ísÅ¥ pozvoľna a mal pocit, že Jaro príliÅ¡ tlaÄí na ľudí, aby sa vyoutovali. „Myslím si, že je to jeden z dôvodov, preÄo sme dnes v tejto krajine eÅ¡te stále v druhej kategórii obÄanov, preÄo sa to s naÅ¡imi právami nikam nepohlo. Už pri prvom vyoutovaní v práci mi hrozne odľahlo, hoci sa to stalo omylom. Dovtedy som mal dva životy, dve identity, no prestalo mi to chutiÅ¥,“ vysvetlil mi Jaro so vÅ¡etkou vážnosÅ¥ou.

Po odchode z Ganymedesu sa Jaro rozhodol, že skúsi LGBTI+ ľudí aktivizovaÅ¥ cez zábavu. V piatok 7. februára 1992 zorganizoval v dnes už neexistujúcej SpoloÄenskej sále bratislavského PKO Prvý reprezentaÄný gay ples v Československu. V Interklube, kde tancoval spoloÄenské tance, vybavil párové taneÄné vystúpenie, vo Funrádiu zas DJ-a, v komunite sa prihlásili dobrovoľníci na travesty show. Vstupné na ples stálo sto korún. Jaro má dnes len dva dôkazy o tom, že sa ples uskutoÄnil – leták a jednu jedinú fotografiu. Je na nej vysoká chudá ryÅ¡avka v obtiahnutých Äervených Å¡atách. Šípim, že spievala trochu hrubším hlasom.

„V úvode Å¡trajkujúce zamestnanectvo PKO, ktoré si nevedelo predstaviÅ¥ gejov na plese, nám nakoniec povedalo, že takú skvelú akciu tam eÅ¡te nemali. NiÄ sa nerozbilo, ani žiadna bitka nebola,“ spomínal s poteÅ¡eným výrazom na tvári. Akcia bola úspeÅ¡ná, ale so 14-tisícovým mankom, ktoré splácal eÅ¡te roky. Na tom sme sa z chuti rehotali obaja.

Okrem plesu organizoval Jaro s kamarátmi aj piatkové diskotéky v Kamel klube, kúpanie v rusovskom jazere Äi voľné chvíle na nudapláži, diskoplavby po Dunaji aj komunitné dovolenky. „Mávali sme aj ochranku, samozrejme. Keby priÅ¡li skinhedi, vybúchali by sme ich hoci aj Äapicami. V klube nás bývalo toľko, že by na nás nestaÄili,“ priblížil Jaro.

Chodil na protesty a dúhové pochody, na Slovensku aj v zahraniÄí. Potom sa na dvanásÅ¥ rokov odsÅ¥ahovali s mužom do Anglicka. Na Slovensko sa vrátil pred troma rokmi – sám. Už mal dosÅ¥ britskej klímy – dažÄa aj usmievajúcich sa ľudí.

Starať sa o osamelých gejov a lesby

S pôvodnou kvír komunitou medziÄasom popretÅ•hal vzÅ¥ahy – vypadol zo zabehnutých koľají, ktoré sa rýchlo menili. V Bratislave predal byt a kúpil sad na Žitnom ostrove. Dnes sa stará o stromy, ktoré pôvodní majitelia roky zanedbávali. VäÄÅ¡inu Äasu trávi sám v prírode.

Opäť sa v ňom prebúdza dávno známa chuÅ¥ nieÄo organizovaÅ¥. „V Anglicku vznikajú mimovládky, ktorých cieľom je zabezpeÄiÅ¥ starostlivosÅ¥ o starších osamelých gejov a starÅ¡ie osamelé lesby. Podporuje to aj národná zdravotná služba (National Health Service, NHS), verejne financovaný systém zdravotnej starostlivosti. Pochopili, že investovaÅ¥ do takýchto programov má zmysel – ľudia sú spokojnejší, psychicky aj fyzicky zdravší, empatickejší,“ priblížil mi Jaro jeden zo svojich nápadov.

Má totiž eÅ¡te jednu ideu – zriadiÅ¥ bezpeÄný azyl pre slobodných mužov, telom aj duchom. Ani nemusím zatvoriÅ¥ oÄi, oba jeho nápady si vizualizujem v aleji stromov na polosamote, v jeho sade. Pri jednom mi zmäknú kútiky úst, pri druhom sa mi zaÄervenajú líca.